výpisky z kníh

Toto splnenie túžob mu potvdilo večný omyl ľudí, čo vidia šťastie v splnení túžob.

Kdeže, neujdeš nám a nezmeníš sa, ake ostaneš taký, aký si aj bol: s pochybnosťami, večnou nespokojnosťou so sebou, s márnymi pokusmi o nápravu a pádmi a večným vyčkávaním šťastia, ktoré ti nie je súdené a ktoré nedosiahneš. Iný hlas v duši  mu vravel, že sa minulosti netreba poddávať a že človek môže so sebou spraviť všetko.

Toto síce vravel, ale vášnivo túžil počuť podrobnosti o Kitty a súčasne sa toho bál. Bál sa, že naruší jeho tak ťažko vybojovaný pokoj.

No nespokojný človek sa ťažko udrží, aby hoc aj najbližšej duši, nerobil výčitky za to, že je nespokojný.

No lepšie je, ak sa dobro koná tak, aby o tom ľudia nevedeli.

Anna Arkadievna čítala a vnímala, čo číta, ale nebolo pre ňu zábavné sledovať odraz života iných ľudí, až priveľmi túžila sama žiť.

Pravdupovediac, nikdy som nerozmýšľal, kto som. Som Konstantin Levin a viac nič.

Serioža sa snažil byť pred otcom dokonalým, takým, akým ho chcel mať, neuveril im, že jeho mama umrela, vždy ju pri prechádzkach hľadal. . . :(

Mal 9 rokov, bol dieťaťom, no dušu si poznal a záležalo mu na nej, chránil si ju, ako viečko chráni oko, a bez kľúča - lásky - ta nikoho nevpúšťal.

... jedinou záchranou pred ľuďmi je skryť svoje rany...

A myšlienka, že by ho mohli viesť takéto záujmy, že sa kvôli predaju hory bude usilovať udobriť so ženou, takáto myšlienka ho urážala.

No práve v tom je účel vzdelania: zo všetkého si vedieť spraviť pôžitok.

Nie podľa zásluh mi odpusť, ale z milosrdenstva.

Ak viem svoju vášeň skrotiť, mávam pocit blažený. Ak však prehrám s ňou, mám pocit blaženejší, verte mi.

Anna nemohla nič vymyslieť, ale každé slovo, každý výraz v tvári švagrinej sa ohlásal v jej srdci.

Na pokánie nikdy nie je neskoro.

Koľko hláv, toľko rozumov, tak platí aj - koľko sŕdc, toľko druhov lásky.

... zbanalizovať tento pocit nepresnými slovami..., to nechcela dopustiť

Každému jeho majetok je malý, ale rozum svoj si každý chváli.

Láska a viera poskytne útechu v každom zármutku a Kristov súcit obsiahne každý náš, aj ten najnepatrnejší zármutok.

Pri Varenke pochopila, že musí zabudnúť na seba a milovať blížnych, a bude vyrovnaná, sťastná a šľachetná.

Ja si myslím, že nijaká činnosť nemôže byť seriózna, ak nemá korene v osobnom záujme.

Hocaká pretvárka môže oklamať aj toho najmúdrejšieho, najbystrejšieho človeka, ale aj najobmedzenejšie dieťa pretvárku rozpozná a odvráti sa, nech by bola akokoľvek majstrovsky zastretá.

... a súčasne cítil, že sa mu v srdci prebúdza a silnie nádej, o ktorej su myslel, že je mŕtva...

Boh dal deň, Boh dal silu. Deň i silu zasvätil práci, v nej je i odmena. A komu práca slúži? Aké budú jej výsledky? To sú úvahy vedľajšie a ničotné.

Koho chce Boh zahubiť, zbaví ho rozumu.

Michajlova síce rozrušilo nadšenie, ktoré jeho obraz vyvolal, no nemal rád, ba akosi sa bál jalových pocitov voči veciam patriacim minulosti...

Bol nevraživo zdvorilý, akoby sa bál zblíženia s ľuďmi, ktorých si neváži.

...usiloval sa sám seba presvedčiť, že nežije pre tento dočasný život, ale pre večný, že v dusši mu panuje mier a láska...

Čloevk vydrží sedieť so skrčenými nohami aj niekoľko hodín, ak vie, že môže túto polohu hocikedy zmeniť; no ak vie, že so skrčenými nohami sedieť musí, dostane kŕče, nohy sa mu mykajú a len ich ťahá a ťahá ta, kde by si ich chcel vystrieť.

Wünscht man Dochots, so hat man auch Klopots.

Je to predsa veľmi smutná predstava, že existuje človek, takrečeno nepriateľ, s ktorým stretať sa je peklo.

Niet takých podmienok, ko ktorým by človek neprivykol, najmä ak vidí, že že všetci okolo neho žijú takisto.

Zabudol ako na smrť, čo sa robí.

Áno, to je tá myšlienka, čo by mohla všetko rozriešiť. Áno, umrieť.

Dá sa vôbec niekomu povedať, čo človek cíti?

Existenčný boj a nenávisť je jediné, čo ľudí spája. Sebe neujdete.

A kde sa končí láska, tam sa začína nenávisť.

Či nie sme všetci na svet privedení len nato, aby sme sa navzájom nenávideli, a preto trápili seba a iných?

...že všetci sme stvorení preto, aby sme sa trápili, že to všetci vieme, a predsa vymýšľame spôsoby, akými by sme sami seba oklamali. A keď človek pozná pravdu, čo má robiť?

Nato bol daný človeku rozum, aby sa oslobodil od toho, čo ho sužuje.

Ak má dobro príčinu, už nie je dobrom. Ak má následok odmenu, tiež nie je dobrom. Čiže dobro je mimo reťaze príčin a následkov.

A hneď si skrúšene uvedomil, že chybný bol jeho predpoklad, že by ho jeho duševné rozpoloženie mohlo razom zmeniť vo vzťahu ku skutočnosti.